Prečo milujem stafíkov? Reagujem príspevkom na časté otázky, čo mi vlastne je a čo mi tak zmenilo život. Teraz to tu vyjadrím možno trochu zmätene ale presne tak, ako to cítim...
Náhla nepríjemná choroba ma, musím priznať, dosť telesne ale hlavne psychicky vyčerpala. Ako asi pri každej chorobe viacej trpí duša ako telo. Naša ľudská neznášanlivosť a radosť väčšiny ľudí nad trápením iného ma nahlodávala ešte viacej. Dospel som až do stavu, keď po jednom záchvate vonku som sa prebral a nado mnou hŕstka 16-17 ročných mladíkov veselo močila.... Po tomto zážitku som úplne prepadol sám do seba, odmietal chodiť von a začal som neznášať ľudí. Samozrejme ako to už býva, prakticky všetci dnes už bývalí kamaráti, rýchlo zabudli na mňa. Nezniesol som už úsmevy ľudí na úradoch , keď som opakoval jedno slovo nepretržite dookola alebo neodpovedal vôbec, či poznámky staršej pani s vnúčikom ako reakciu na moju " opitú " chôdzu , aby sa mi vyhla s pozámkou smerujúcou dieťaťu, že ten ujo je isto strašne opitý...