Ako asi pri každej chorobe viacej trpí duša ako telo. Naša ľudská neznášanlivosť a radosť väčšiny ľudí nad trápením iného ma nahlodávala ešte viacej. Dospel som až do stavu, keď po jednom záchvate vonku som sa prebral a nado mnou hŕstka 16-17 ročných mladíkov veselo močila.... Po tomto zážitku som úplne prepadol sám do seba, odmietal chodiť von a začal som neznášať ľudí. Samozrejme ako to už býva, prakticky všetci dnes už bývalí kamaráti, rýchlo zabudli na mňa. Nezniesol som už úsmevy ľudí na úradoch , keď som opakoval jedno slovo nepretržite dookola alebo neodpovedal vôbec, či poznámky staršej pani s vnúčikom ako reakciu na moju " opitú " chôdzu , aby sa mi vyhla s pozámkou smerujúcou dieťaťu, že ten ujo je isto strašne opitý... Áno, aj takíto sme my ľudia. Našťastie nie všetci. Depresia a nechuť žiť bola silná a trpeli ňou hlavne moji najbližší.

Vopred sa priznávam, že nad návrhom pani doktorky  psychológie Vyjidákovej z FNsP BA o zaobstaraní mačky alebo psa som sa s chuťou usmieval a môj názor na túto tému bol veľmi nelichotivý. Neuznával som chov psa v byte a navyše nejako nemám rád mačky. Ku psom som mal navyše rešpekt a vždy som sa držal v úctivej vzdialenosti. Až po čase a niekoľkých pozitívnych skúsenostiach, pár článkoch o canisterapii a nenápadného nátlaku manželky a syna, keď mi vždy akoby náhodou, nechali na stole noviny s rubrikou - pes na predaj - , som sa rozhodol, že za pokus to stojí. Toľko asi na začiatok, na objasnenie mojich pohnútok zmeniť niečo sám na sebe a neskončiť v sebaľutovaní a depresiach.
Výber som nechal sám na seba :)  a doviezli sme si domov krásnu 8-týžňovú fenku Daisy Devoted Friend. Moje nadšenie bolo spočiatku také " normalne " ale za deň-dva začalo prerastať do fanatizmu ! Až časom  som zistil, že som si domov doviedol " bojového psa " ale tento fakt nejako neotriasol mojou dôverou voči Daisinke . A keď  o dva dni z ničoho nič, zrazu zostala veľmi nervózna, začala ma zúrivo naťahovať a dokonca štekať !,  nechapal nikto čo sa deje. Do 1 minúty ale prišiel môj záchvat, po ktorom som hneď od vyčerpania  zaspal. Po prebudení vedľa hlavy veselo odfukoval Deja ! Manželka sa vyjadrila tak, že to bolo krásne ako po skončení záchvatu sa okamžite skľudnila Deja a ľahla si ku mne a zaspala,.. Od tejto príhody verím, že som dieťa štasteny a štastie, keď sa unaví, sadne aj na blba.

Odvtedy úspešnosť predpovede by som tipoval tak na krásnych 60-70% záchvatov. Môžem kľudne povedať, že od tej doby som sa vyhol množstvu záchvatov a iba pár krát sme to nevystihli a viac či menej som sa doudieral. Takto nastalo silné citové puto medzi nami a to, že je ukňučaná, akonáhle jej zmiznem z dohľadu mi potvrdia všetci, čo nás už stretli či už doma alebo na výstave. S touto skutčnosťou som sa zmieril, aj keď viem, že to nie je " slušné ", tak isto ako spávanie stafíka v posteli s ľuďmi. Ale priznajme si, ruku na srdce, ktorý majiteľ stafíka už ho nemal v posteli ...

Dejina schopnosť vycítiť chorého človeka je úžasná a mám možnosť to sledovať, keďže sa stretávam s postihnutými ľuďmi. Vtedy sa Deja mení na citlivú a milú dámu. Stal som sa proste fandom tohoto krásneho i k človeku nesmierne prítulného plemena a našiel som aj pár priateľov v komunite chovateľov SBT. Po príchode nášho druhého stafíka Oscara sa veľa vecí zmenilo. Deja sa mala kedykoľvek s kým hrať a produkovať svoje zvuky niekomu, kto ich chápe viacej ako ja. Oski túto bosorácku vlastnosť nemá ale zato je stále nesmierne milý a pri sebamenšom náznaku zrýchleného dýchania okamžite pribehne a olizuje, kriesi ma a blázni. Pred záchvatom ho však Daisy ku mne nepusti aj za cenu vrčania. Ale po záchvate Oskino získa od nej " povolenie " a  nádherne zubami rozmasíruje presne tie miesta na tele, kde sú ešte kŕče.

Podotýkam, že takú jemnú masáž s takým chrupom dokáže len pes, čo ovláda silu svojho skusu. Vzájomné dopĺňanie sa v starostlivosti o mňa, sa snažím vynahradť maximálnou láskou.  Pre informáciu, aby ste pochopili, prečo chodím na výstavy s partiou stafíkov, je to, že chcem aby aj iní ocenili ich kvalitu a nie pre vlastné potešenie alebo na chválenie sa úspechmi. Proste mi ide o moju morálnu vďačnosť a vyjadrenie lásky k tvorom, ktorí pomocou svojej radosti zo života vliali kúsok aj do mňa a so všetkou skromnosťou priznávam, že môj život je znesiteľnejší v rámci mojich možností. Celým týmto mojím písaním som chcel vyjadriť schopnosť stafíkov pomocou živelnej canisterapie zmeniť život  chorým alebo aj zdravým ľuďom a odporučiť ako možný pomocný, avšak silný liek na choroby tela i duše. Nebáť sa blábolov v TV, politkov a podobných senzácie chtivých neznalých blbečkov  o bojových psoch. Pes nie je bojový, len my ľudia sa hráme na pánov tvorstva a sme bojovníci. Navyše plemeno Staffordshire Bullterrier je plemeno, ktoré je milé k človeku ako takému a je nutné ho dokonca chrániť pred ľuďmi. Kto raz zažil stretnutie s SBT  asi ťažko odolá neskonalej láske, ktorá presvedčila aj mňa, ako som písal, človeka s odmeraným prístupom ku psom... Ako jeden z príkladov je aj p.Slavomír Ružička, ktorý sa stal vďaka nim mojím priateľom a o láske Staffordshire Bullterrierov k postihnutým ľuďom by sa mohol vyjadriť asi viacej ako ja. www.jayostaff.net


Touto cestou by som chcel vyjadriť aj poďakovanie p.MuDr. Šútovskému, p. MuDr. Jančovi, p.Profesorovi MuDr. Traubnerovi a celému kolektívu  Neurologickej kliniky z Fakultnej nemocnice na MIczkiewiczovej ulici v Bratislave, za to, že ma nenechali padnúť na samé dno svojho bytia a podali svoju pomocnú ruku v časoch najhorších a zároveň  svojej súčasnej lekárke MuDr. Talafovej za jej neskonalú trpezlivosť, ktorú voči mne určite potrebuje.